Bojová pieseň tigrej matky - Amy Chua

Mal to byť príbeh o tom, že čínski rodičia vedia deti vychovať lepšie ako západní rodičia, miestami sa však veci vymkli z rúk. Táto publikácia, podľa mnohých recenzentov najkontroverznejšia kniha roku, sa trávi veľmi ťažko, hlavne ak ste sami rodičmi. Kladie otázky, či pre svoje deti naozaj robíme to najlepšie, alebo sa pokúšame dostať cez celé rodičovské dobrodružstvo tak bezbolestne a ľahko, ako sa len dá. Amy je matkou prísnou až do úplných extrémov. Jej deti sa nehrajú s inými deťmi, nemajú možnosť si vybrať svoje vlastné záľuby a nemajú dovolené za žiadnych okolností pozerať televízor. Svoje detstvo, priamo v krajine amerického sna, trávia študovaním mandarínskeho jazyka, vysokoškolskej matematiky a dlhými hodinami cvičenia na hudobnom nástroji – cvičenia tak tvrdého a nekompromisného, že jej staršia dcéra obhrýza drevené rohy klavíra a jej mladšia dcéra chce radšej zmrznúť v záhrade ako precvičovať čo i len ďalšiu minútu. Hoci sa to na prvý pohľad nezdá, Amy nekonečne miluje obe svoje dcéry, je im plne oddaná a chce pre nich to absolútne najlepšie – pretože chcieť pre vaše dieťa, aby dosiahlo čo najviac, je základom výchovy každej „čínskej“ matky. DOSLOV Od vydania mojej knihy uplynulo sedem intenzívnych mesiacov. Zažila som dobré i zlé a veci, ktoré by som si nevedela predtým ani len predstaviť. Z tých nie až tak veľmi dobrých zážitkov spomeniem stovky zúrivých e-mailov, ktoré ma zaplavovali potom, čo sa zjavil vo Wall Street Journal ten neslávny úryvok, a následné pozvanie do talkshow Today. Pred dvomi miliónmi divákov uviedla moderátorka Meredith Vieraová svoju prvú otázku poznámkou: „Ľudia o vás hovoria všeličo: ,Je to obluda.’ ,To, ako vychovávala svoje deti, je hanebné.’“ To bol teda dobrý úvod k rozhovoru! O týždeň a asi o päťstotisíc komentárov na internete neskôr nazvali moju rodinu „najznámejšou domácnosťou v západnom svete.“ V nasledujúcich mesiacoch sa život stal ešte surrealistickejším. Na Yalovej univerzite sa začal nový semester a od pondelka do štvrtka som ráno prednášala o regulačných a normatívnych aspektoch medzinárodných obchodných transakcií a potom som od štvrtku popoludnia do nedele lietala po krajine a usilovala som sa vyjasniť nedorozumenia týkajúce sa mojej knihy. Dá­vala som rozhovor za rozhovorom, ale bez ohľadu na to, ako horlivo som sa snažila, všetky mali asi takýto priebeh: O: V poriadku, tak poďme priamo na vec. Prirovnala vás dcéra k lordovi Voldemortovi, zloduchovi z Harryho Pottera? Ja: Áno, keď mala šesť rokov. Píšem o tom v knihe. O: Takže to priznávate? Ja: Priznávam? Nie... to ja som dala tú scénu do knihy. Napísala som tú knihu, viete? Mala to byť vtipná čiastočná paródia na mňa. O: Vtipná čiastočná čo? Ja: Paródia. Vysmievala som sa sama zo seba. O: Takže sa teraz pokúšate vycúvať? Ja: Ako môžem vycúvať? Moja kniha sú memoáre. Nemôžem vyspätkovať zo svojho života. Ale posledná tretina knihy je o tom, ako som ustúpila od superprísnej výchovy, keď sa Lulu vzbúrila. O: Nespálili ste dcérine plyšové zvieratká? Ja: Nie! Nikdy by som také niečo nespravila. O: Takže je vaša kniha lživá? Klamali ste v nej? Ja: Nikdy som v knihe netvrdila, že som jej spálila plyšové zvieratká. Čítali ste tú knihu vôbec? O: Nie. Vaša kniha ma nezaujíma. Nikdy by som si ju nekúpila. Ale čítala som strašne veľa o vašej knihe a bolo to neznesiteľné. Napríklad, vaša dcéra Sophia vás údajne obvinila z toho, že ste sa jej vyhrážali, že „JEJ ZOBERIETE VŠETKY PLYŠOVÉ ZVIERATKÁ A SPÁLITE ICH!“ Popierate to? Ja: Nie. Teda áno. Teda napísala som to. Chcela som popísať, ako Sophia rozprávala o tom, ako som prehá­ňala, keď som sa jej vyhrážala. Malo to byť vtipné. O: Myslíte si, že spálenie plyšových zvieratiek je vtipné? Myslíte si, že